Národnosť a jazyk - jazyková ideológia v praxi

Prečo začínam svoj blog diskusiou o národnosti? Najskôr vás uvediem do akého-takého kontextu. Budem písať hlavne o Českej republike, pretože v nej už desať rokov žijem. Taktiež sa možno budem venovať iným krajinám, v ktorých som kedysi žila (Slovensko, Fínsko, Kanada), ale už nežijem a preto sa nimi podrobne nemôžem zaoberať. Taktiež nemám rada poznámky typu: „A čo u vás na Slovensku? Tam to je ešte horšie.“ Dopredu odpovedám: Neviem, ako je na Slovensku, už tam desať rokov nežijem. Možno tam je horšie, možno nie. Spýtajte sa tých, čo tam žijú, nie tých, ktorí stadiaľ odišli! Tí, čo odišli totiž na to zrejme majú svoje dôvody a snáď sa môžete dovtípiť, aké to sú. Takže bavíme sa o tu a teraz - Praha –Žižkov, rok 2009. A samozrejme budete možno viac čítať o Kanade, ktorá sa postupne pre mňa stáva krajinou snov, hlavne kedykoľvek ma sklame krajina, v ktorej momentálne žijem.

Takže: posledného pol roka si hľadám prácu. Stále neúspešne ako vidíte a stretávam sa napríklad s otázkou, čo tu robím, prečo som tu atď. Na to som si už zvykla, na čo som si nezvykla je, keď mi na pracovnom pohovore niekto povie: „Víte, jste Slovenka, a my potřebujeme někoho, kdo umí dobře česky.“ Ja im odpovedám, že po česky viem celkom dobre a pokiaľ majú pochybnosti (pretože mám prízvuk), nech si ma otestujú. Už sa neozvali.

O mesiac neskôr posielam životopis, kde chcú vedieť, akej som národnosti, kde a kedy som sa narodila a dokonca číslo môjho občianskeho preukazu. Na čo to potrebujú? Nie je to nezákonné? Chápala by som, keby po mne tieto dáta chceli, keď by ma zamestnali, ale takto hneď od začiatku je jednoznačné, že tieto dáta budú slúžiť ako diskriminačné dôvody, prečo niekoho ani na pohovor nezavolať. Kladiem si teda otázku: je to preto, že mám inú národnosť a iné štátne občianstvo alebo preto, že moja národnosť a môj rodný jazyk sú považované za jedno? Prečo si niekto myslí, že sa druhý jazyk nedá naučiť plynulo? Poznáme predsa prípady spisovateľov, ktorí píšu možno i lepšie v druhom jazyku než v tom vlastnom (Kundera, Beckett, Nabokov), poznámka: trvali mi asi tri sekundy, než som prišla na tieto tri mená, takže ich bude určite viac. Je dôležité uviesť, že títo ľudia strávili väčšinu svojho života v zemi, kde sa hovorilo v tom druhom jazyku. Je 10 rokov málo?

Samozrejme, že spojenie jazyka s národom pochádza z 19. storočia a momentálne je to považované za jazykovú ideológiu. V 21. storočí, v čase globalizácie, stierania hraníc a multinárodných krajín toto spojenie stráca význam. Je len veľká škoda, že Stredná a Východná Európa má ešte veľmi ďaleko do takejto tolerancie.
Takže, ako dôkaz toho, že viem písať po česky, ďalší príspevok bude v nej. Uvítam akýkoľvek feedback ohľadne mojej štylizácie.

P.S. Nepozvali ma ani na to druhé interview.