Sú detské sny naozaj detské?

Dnes sa nebudeme baviť o realite a jej nepríjemných stránkach. Dnes sa pozrieme na sny. Kamarátkin status na Facebooku minule znel v tomto zmysle: „o čom som kedysi snívala a kde teraz vlastne som?“ Táto otázka ma máta často. A momentálne sa zamýšľam, prečo od našich snov upúšťame. Prečo som zmenila ja svoje sny, keď verím, že keď sa veľmi chce, všetko sa dá?

Keď som sa pýtala viacerých ľudí, čím chceli byť, keď boli malí, vypozorovala som taký menší vzorec. Väčšinou sme mali spoločensky potvrdené ideály založené na (rodových) stereotypoch. Dievčatá chceli byť učiteľkami, chlapci astronautmi alebo (vcelku zaujímavý úkaz) smetiarmi či vodičmi autobusu. A potom sme v druhom rade chceli byť tajne spevákmi/čkami, hercami/herečkami, baletmi/kami. Umenie bolo akýmsi ešte viac neskutočným snom než boli tie ostatné sny a myslím si, že v tomto nás veľmi ovplyvnilo okolie. Nemôžeme predsa robiť umenie, pretože to „poriadny“ človek nerobí...a tak sme skončili v praktických zamestnaniach, v ktorých sa zarábajú peniaze a našťastie to niektorých z nás aj baví.

Ja som napríklad nechcela byť učiteľka, ako všetky dievčatá v škôlke, chcela som byť astronautka. Astronautka preto, lebo to chcela väčšina chlapcov. Nemotivovala ma teda túžba lietať vo vesmíre, objavovať neznámo a vŕtať sa v rakete, ako skôr túžba robiť niečo iné než tí ostatní, resp. než ostatné dievčatá. Možno už vtedy sa vo mne búril môj feministický duch a takto som chcela ukázať spoločnosti, že aj ženy môžu byť astronautky!

Samozrejme sa zo mňa astronautka nestala, ale nestala sa zo mňa ani lekárka, čo bol môj sen celú základnú školu. Zároveň tuším, aký mocný bol vplyv mojich rodičov pri výbere tohto konkrétneho povolania. Veď kto by nechcel mať doma lekárku! A potom sa to všetko začalo „rúcať“. Začalo ma baviť umenie. Tajne som túžila stať sa najprv herečkou, potom režisérkou. Na JAMU ani VŠMU ani DAMU ma však nezobrali (je pravda, že som to skúsila iba jeden rok) a mne sa na filozofickej fakulte zapáčilo.

Avšak táto otázka je zložitejšia. Keď sa pozerám na sny vlastné, pýtam sa sama seba, prečo sa vlastne stratili? Nestratili sa preto, že by boli príliš neskutočné. Stratili sa preto, lebo som po nich dostatočne netúžila? Alebo preto, že som bola jednoducho lenivá? Teraz si myslím, že keby som sa pre niečo pevne rozhodla a neupúšťala od toho, tak by som to dokázala. Na druhú stranu sa však vraví sa, že človek by mal robiť to, bez čoho nemôže žiť. A zrejme preto som sa nestala ani lekárkou, ani astronautkou, ani režisérkou. A teda vyvstáva otázka, čo ak môže človek žiť bez akejsi extra naviazanosti k oboru, k práci? Znamená to, že potom môže robiť čokoľvek chce, ale nič ho vlastne dokonale neuspokojí? Alebo ho uspokojuje všetko?

Otázkou robenia niečoho, čo pre nás má skutočný zmysel sa možno tak zaoberáme preto, že vieme, že v skutočnosti sa rodíme a zomierame vždy sami. Ľudia v našom okolí sa menia: priatelia, milenci/nky, partneri/ky prichádzajú, odchádzajú a nakoniec aj zomierajú. A tak zostávame sami so sebou a s tým, čo robíme, so svojím „dielom“. Tak si vravím, že sny by sa mali realizovať.

Možno predsa raz napíšem knihu.